Víkendove výlety a výletové víkendy

Prichádzajú sľúbené fotky!!!

Víkendy využívam na výlety, na ktoré doma väčšinou nemám čas. Takže dobrovoľne vstávam cez víkend o siedmej a zatiaľ to vždy stálo zato.

http://picasaweb.google.com/jana.kerekretyova/RavennaschluchtAleboCestaZHollentaluDoHimmelreichu?authkey=Gv1sRgCMLt9aS1vMO2MQ#

http://picasaweb.google.com/jana.kerekretyova/Kaiserstuhl23102010?authkey=Gv1sRgCO7RzpSAqKKIaQ#

http://picasaweb.google.com/jana.kerekretyova/Vierburgweg24102010?authkey=Gv1sRgCODMg-3nibiuUg#

a zajtra ideme púšťať šarkana!

prazdniny sa skončili

Štvormesačné prázdniny sa minulý pondelok skončili a začala sa nová podkapitola môjho vysokoškolského štúdia. Prvý týždeň bol pomerne nenáročný – na každom predmete sme si prešli sylaby, učitelia nám povedali, aké majú podmienky na získanie kreditov, rozdelili témy prezentácií a prác. A zadali domáce úlohy.

Značne viditeľný rozdiel medzi našou katedrou a touto vidím v aktivite študentov. Tu sa študenti hlásia, diskutujú, profesorom oponujú, čo u nás nie je až také časté. Priam je to zriedkavé. Prednášky a semináre poskytujú mnoho viac inšpirácie. Viac sa hovorí o tom, čo sa dá ešte skúmať, aké témy sa otvárajú, čo treba skúmať znova. U nás sa často spomína na staré dobré časy – čo, ako, kto, kedy vyskúmal. A potom sa už nie vždy dostaneme k tomu, čo zostalo nám. Resp. zostáva to na okraji, pričom tu je to v centre pozornosti.

A na konci každej prednášky alebo seminára študenti ďakujú vyučujúcemu klopkaním o stôl. Netlieska sa, ale klopká. Skvelý nápad!

Na každú hodinu si tu treba prečítať nejaký text, čo je pre mňa dosť náročné... Nie žeby toho bolo veľa, veď 13_20 strán na jednu prednášku nie je nezvládnuteľné. Až na to, že ja kým prečítam 13 strán, skonzultujem neznáme pojmy so slovníkom a naozaj text pochopím, prejdú tri hodiny... Ale pomaly sa moja rýchlosť zvyšuje... Dnes mi 3 hodiny trvalo až 20 stran! :-)

Sedenie na prednáškach a seminároch je dosť náročné. Tu nemôžem len počúvať a robiť si poznámky. Tu musím veľmi sústredenie počúvať, aby som pochopila o čo ide. Učiteľom väčšinou (až na jedného) rozumiem. Ale akonáhle sa posunieme do fázy diskusia, tak som skončila. Rýchlosť reči mojich spolužiakov je fakt vysoká a ja nestíham...

Môj pôvodný plán bol mimo povinných predmetov navštevovať dobrovoľne nejaké semináre. Ale asi ma to čoskoro prejde. Roboty mám dosť už teraz.

Po večeroch prepisujem rozhovory z letného výskumu, z ktorého má v najbližších mesiacoch vzniknúť bakalárka. A začínam úplne rozumieť svojim informátorom. (Bakalárku píšem o slovenskej skupine žijúcej v Maďarsku, ktorá sa po druhej svetovej vojne v rámci politickej akcie výmeny obyvateľstva vrátila do Československa). Mnohí mi na otázku, čo bolo pre nich v prvých rokoch na Slovensku najťažšie, hovorili, že to, že nevedeli po slovensky. A to si ja zažívam na vlastnej koži. :-) Dohodnúť sa dohodnem, to nie je problém, ale neraz sa pritom cítim ako hotentót, čo nie je zrovna príjemný pocit... Samozrejme, nie vždy. Také každodenné záležitosti zvládam bez väčších problémov (dokonca za posledné dni si až traja  ľudia mysleli, že som Nemka, čo sa im fakt divím, asi sú hluchí), ale keď ide o niečo komplikovanejšie, tak gramatika ide bokom... Vyčítam si všetky tie hodiny nemčiny, ktoré šli jedným uchom dnu a druhým von...

Cez deň rozprávam po nemecky, večer na internáte po anglicky a cez víkend po slovensky, lebo vtedy väčšinou chodíme na výlety. A s Čechmi a Slovákmi sa predsa nebudem rozprávať po nemecky...

Fotky z výletov prídu v ďalšom príspevku. Idem ich pretriediť a uploadnuť.

Majte sa!

ako to tu vyzerá?

http://picasaweb.google.sk/jana.kerekretyova/Freiburg?authkey=Gv1sRgCIqKvdmdqMfuew#

a poprosím všetkých fotografov, aby prižmúrili svoje citlivé oči... fotiť na zrkadlovke sa len učím... a nie vzdy mi to zrovna ide...
a este k tomu, ako mi to picasa zmensovala, tak niektore fotky pokazila :-)

other pictures coming soon
a snad aj nejaky dalsi blog...

dobru noc!

správa číslo jedna :-)

Ahojte

tak sa teda ozývam! Konečne mám vlastný internet, takže vám po dvoch týždňoch mimo Slovenska môžem niečo napísať.

Tak v skratke udalosti a postrehy posledných dvoch týždňov.

Let do Zurichu s krycím názvom „polárna výprava“ (keďže v snahe zmestiť sa do 20kg batožinového limitu som cestovala v zimných topánkach a zimnom kabáte a aj tak som mala batožiny viac...) bol úplne v pohode. Ani som sa poriadne nespamätala a už sme pristávali. Potom nasledoval príjemný výlet v Zurichu, ktorý bol mojou aklimatizačnou stanicou predtým ako sa presuniem do cieľa, kde mám v pláne stráviť tento zimný semester. Zurich je pomerne malé mesto s premakaným systémom MHD (predstavte si našu bratislavskú MHD, ktorá je čistá, chodí každých 7 minút bez ohľadu na vyťaženosť linky, električky sú väčšinou trojvagónové, a lístky asi trikrát drahšie :-) ale lístok zato platí aj na lodičky premávajúce na Zurichsee a na rieke, ktorá preteká cez mesto). Ale hlavne je tam strašne draho. Prekvapením pre mňa ako osobu z Bratislavy bolo, že v meste som nestretávala žiadne pochybné indivíduá. Asi je to aj pre bezdomovcov drahé „bývať“ tam...

V piatok som o piatej ráno vyrazila vstříc novému dobrodružstvu, ktoré sa odohráva v meste Freiburg im Breisgau v spolkovej krajine Baden-Württemberg. Celou cestou vo vlaku som tŕpla, pretože som sa pomýlila pri kupovaní lístka cez internet (zle som zadala doklad, ktorým sa budem vo vlaku identifikovať) ... Švajčiarsky sprievodca s tým problém nemal, (to som vedela, že ani nebude mať, to mi povedali na stanici, keď som sa na to pýtala) ale nebola som si istá, čo mi na to povie Nemec. Našťastie, nemecký sprievodca prišiel až tesne pred Freiburgom, keď som už stála v uličke s mojim obrovským červeným kufrom. Tak sa iba pozrel na lístok a kývol rukou.

Vystúpiac z vlaku som šla úplne intuitívne (teda mapu som si pozrela, ale naposledy asi tri dni pred odchodom) smerom k internátu, kde som si mala vyzdvihnúť kľúč. Taká polhodinová prechádzka... až na ten kufor, že áno. Asi o 9:00 som sa dotrepala do officu, získala kľúč a mapu mesta a vydala sa kúsok späť k môjmu internátu.

Internát, v ktorom bývam, sa volá Ulrich Zasius Haus a je to taká vysoká budova panelákového výzoru. Môj úplne prvý dojem z neho nebol zrovna najlepší – vstup vyzerá veľmi pusto – celé prízemie je presklené a prázdne, výťah je počarbaný grafitmi a vyzerá nevábne :-). Omnoho lepší zážitok je moja izba. Teda niežeby to bolo niečo vyslovene úžasné, ale pre človeka, ktorý vždy býval aspoň s jednou osobou to je priam luxus :-) Izba je asi 3x4 metre, s vlastným umývadlom, stolom, vstavanou skriňou, policovým systémom, troma lampami a posteľou. Posteľ je super – je meter široká (dve štandardné karimatky vedľa seba, takže sa nedivte, keď mi v lete tá jedna naozaj nebude stačiť :-)) a hlavne sa na nej dobre spí, číta, pozerá film... Takže izbu mám sama, celkom si to užívam. Na poschodí je 16 izieb, čiže 16 ľudí. Spoločné sú záchody, sprchy, kuchyňa, obývačka a balkóny. Tá spoločná jedálňo-obývačka mi velice pripomína odkvapácku klubovňu – staré gauče pozbierané ktovieodkaľ zakryté ikeáckymi dekami, ktoré sa z nich šmýkajú a sú plné omrviniek. Kuchyňa je v pohode – dostatočne zariadená, skrinka na kľúč pre každého, chladnička a mraznička – jedna pre štyroch ľudí. Až na to, že keďže je spoločná, tak nikto nie je zodpovedný za poriadok a tak to tam aj vyzerá – okvapkané skrinky, omrvinky všade... no skrátka asi internátna kuchyňa, nemala by som čakať zázraky :-) I keď teda, teraz v sobotu, keď tu skoro nikto nebol, som nevydržala a aspoň trochu som tam upratala.

Na poschodí nás má byť teda 16, zatiaľ som sa zoznámila asi s ôsmimi, keďže ešte sú de facto prázdniny. Ale sme tu taká rôznorodá zostava - Nemci, Američan, Kanaďan, Číňania, Bangladéšan. Zatiaľ to tu veľmi spoločensky nežije, väčšinou sa každý zavrie do svojej izby. Ale údajne cez rok to býva živšie. Tak uvidíme.

Od minulého pondelka máme orientačný týždeň, ktorý robí pre nás univerzita. Jednak je to priestor, kedy nám oni hovoria rôzne viac či menej potrebné veci ohľadom administrácie štúdia, ale tiež nám ukazujú mesto a organizujú výlety, party... A kŕmia nás praclíkmi :-) Takže za minulý týždeň som sa zoznámila asi tak so 100 ľuďmi, a dokonca k niektorým tváram už zvládam priradiť aj meno, krajinu a dokonca aj študijný odbor!!!

Najväčší kameň úrazu celého doterajšieho pobytu boli všetky administratívne a byrokratické úkony. Na Slovensku som mala účet aktívny 3 hodiny po otvorení, tu som naň čakala 9 dní, administrácia na škole tiež trvala vyše týždňa. Internet mám až dnes. No skrátka, oni tu majú čas, len my študenti zo zahraničia sme z toho nervózni. :-)

Mesto je strašne pekné. Pomerne malé, ale naozaj pekné. Altstadt (Stare mesto) mám asi 15 minút chôdze z intráku. Sú to malé uličky, plné všelijakých obchodov, kaviarní, krčmičiek. Najvyššou budovou v meste je katedrála - Münster, ktorá má údajne najkrajšiu vežu na svete. Škoda, že ju akurat rekonštruujú, takže vidno len lešenie... Celým Altstadtom tečú po uliciach také malé potôčiky, v stredoveku slúžili ako protipožiarne opatrenie, teraz sú hlavne na okrasu, ľudia po nich niekedy púšťajú papierové lodičky. Prvý víkend som sa len túlala mestom, po uličkách, skúmala zákutia a veľmi sa z toho tešila. Problém je, že v meste sa velice zle fotí. A to preto, že uličky sú príliš úzke, alebo že strašne silno svieti slnko, alebo všade zavadzajú električkové vedenia... Ale tak hádam sa mi podarí nájsť a postnúť aj nejakú dobrú foto.

Freiburg je hlavné mesto regiónu Schwarzwald, takže všade okolo je Čierny les. A je to super, keď všade naokolo sú kopce, lesy a stromy sú tiež v meste. Tuto okolo môjho intráku sú naozaj všade. Zrazu človek zistí, že ono fakt je jeseň. Zatiaľ je tu veľmi pekne, slnko svieti, niekedy až príliš. Takže si užívam aj prechádzky po lese. Škola organizuje aj víkendovú turistiku, tak sa teším, že budem mať šancu spoznať nie len mesto/á, ale aj prírodu. A verím, že sa dostanem aj k prameňu Dunaja - pošlem vám potom do Bratislavy list vo fľaši :-)

Takže tak. Zatiaľ toľko, fotky prídu časom :-)