prazdniny sa skončili

Štvormesačné prázdniny sa minulý pondelok skončili a začala sa nová podkapitola môjho vysokoškolského štúdia. Prvý týždeň bol pomerne nenáročný – na každom predmete sme si prešli sylaby, učitelia nám povedali, aké majú podmienky na získanie kreditov, rozdelili témy prezentácií a prác. A zadali domáce úlohy.

Značne viditeľný rozdiel medzi našou katedrou a touto vidím v aktivite študentov. Tu sa študenti hlásia, diskutujú, profesorom oponujú, čo u nás nie je až také časté. Priam je to zriedkavé. Prednášky a semináre poskytujú mnoho viac inšpirácie. Viac sa hovorí o tom, čo sa dá ešte skúmať, aké témy sa otvárajú, čo treba skúmať znova. U nás sa často spomína na staré dobré časy – čo, ako, kto, kedy vyskúmal. A potom sa už nie vždy dostaneme k tomu, čo zostalo nám. Resp. zostáva to na okraji, pričom tu je to v centre pozornosti.

A na konci každej prednášky alebo seminára študenti ďakujú vyučujúcemu klopkaním o stôl. Netlieska sa, ale klopká. Skvelý nápad!

Na každú hodinu si tu treba prečítať nejaký text, čo je pre mňa dosť náročné... Nie žeby toho bolo veľa, veď 13_20 strán na jednu prednášku nie je nezvládnuteľné. Až na to, že ja kým prečítam 13 strán, skonzultujem neznáme pojmy so slovníkom a naozaj text pochopím, prejdú tri hodiny... Ale pomaly sa moja rýchlosť zvyšuje... Dnes mi 3 hodiny trvalo až 20 stran! :-)

Sedenie na prednáškach a seminároch je dosť náročné. Tu nemôžem len počúvať a robiť si poznámky. Tu musím veľmi sústredenie počúvať, aby som pochopila o čo ide. Učiteľom väčšinou (až na jedného) rozumiem. Ale akonáhle sa posunieme do fázy diskusia, tak som skončila. Rýchlosť reči mojich spolužiakov je fakt vysoká a ja nestíham...

Môj pôvodný plán bol mimo povinných predmetov navštevovať dobrovoľne nejaké semináre. Ale asi ma to čoskoro prejde. Roboty mám dosť už teraz.

Po večeroch prepisujem rozhovory z letného výskumu, z ktorého má v najbližších mesiacoch vzniknúť bakalárka. A začínam úplne rozumieť svojim informátorom. (Bakalárku píšem o slovenskej skupine žijúcej v Maďarsku, ktorá sa po druhej svetovej vojne v rámci politickej akcie výmeny obyvateľstva vrátila do Československa). Mnohí mi na otázku, čo bolo pre nich v prvých rokoch na Slovensku najťažšie, hovorili, že to, že nevedeli po slovensky. A to si ja zažívam na vlastnej koži. :-) Dohodnúť sa dohodnem, to nie je problém, ale neraz sa pritom cítim ako hotentót, čo nie je zrovna príjemný pocit... Samozrejme, nie vždy. Také každodenné záležitosti zvládam bez väčších problémov (dokonca za posledné dni si až traja  ľudia mysleli, že som Nemka, čo sa im fakt divím, asi sú hluchí), ale keď ide o niečo komplikovanejšie, tak gramatika ide bokom... Vyčítam si všetky tie hodiny nemčiny, ktoré šli jedným uchom dnu a druhým von...

Cez deň rozprávam po nemecky, večer na internáte po anglicky a cez víkend po slovensky, lebo vtedy väčšinou chodíme na výlety. A s Čechmi a Slovákmi sa predsa nebudem rozprávať po nemecky...

Fotky z výletov prídu v ďalšom príspevku. Idem ich pretriediť a uploadnuť.

Majte sa!